48

Libušin soud

„Aj, Vletavo, če mútíši vodu?

če mútíši vodu strěbropěnú?

Za tě lútá rozvlajaše búria,

sesypavši tuču šíra neba,

oplákavši glavy gor zelených,

vyplákavši zlatopieskú glinu?”

„„Kako bych jáz vody nemútila,

kegdy sě vadíta rodná bratry,

rodná bratry o dědiny otnie!

Vadíta sě kruto mezu sobú

lútý Chrudoš na Otavě krivě,

na Otavě krivě, zlatonosně,

Stiaglav chraber na Radbuzě chladně;

oba bratry, oba Klenovica,

roda stara Tetvy Popelova,

jenže pride s pleky s Čechovými

v sieže žírné vlasti prěs tri rěky.””

Priletieše družná vlastovica,

priletieše ot Otavy krivy,

sěde na okénce rozložito

v Libušině otně zlatě sědlě,

sědlě otně světě Vyšegradě,

běduje i narícaje mutno.

Kdy se slyše jejú rodná sestra,

rodná sestra v Lubušině dvorě,

sprosi kněžnu utr Vyšegradě:

na popravu ustaviti pravdu,

i pognati bratry jejá oba,

i súditi ima po zákonu.

Káže kněžna vypraviti posly:

po Svatoslav ot Lubice bielé,

ideže sú dúbraviny uné,

po Lutobor s Dobroslavska chlemca,

iděže Orlicu Labe pije,

po Ratibor ot gor Krekonoší,

iděže Trut pogubi saň lutu,

po Rodovan ot Kamenna Mosta,