14

tamo v dúbravu;

tam s cesty skála bohóm zmilená,

na jeje vrsě obětuj bohóm,

bohóm svým spásám,

za vícestvie v zadech, za vícestvie v předě.

Neže sě poznaje, že slunce pokroči na tvrdosti nebes, stúpíš tamo na miesto;

a neže slunce postúpí vterým krokem

i krokem třetiem nad vršiny lesné,

dojdú voje tamo, kdě oběť tvoje pověje v slúpech dýmu; i pokoří sě vsě vojska tudy jdúce."

I vsěde Vojmír na rúčie koně,

proletě lesy jeleniem skokem

tamo v dúbravu, na dráhu k skálě;

na vrsě skály zanieti oběť

bohóm svým spásám,

za vícestvie v zadech, za vícestvie v přědě.

Jim obětova kravicu bujnú,

srst červená po nie sě lsknieše;

jalóvku siu kúpi od pastuchy

v úvalě tam u vysokej trávě,

dada za niu kóň i s uzdú.

Plápoláše oběť;

i blížíše sě voj k úvalu

i z úvala vzhóru v dúbravu.

Voji, ozvučeni hlukem,

jdú po jednom, oružie nesúce.

Prokni jda kol oběti bohóm slávu hlásáše, i zacházeje, zezvuče nemeškáše.

I kehdy docházeše posleda vojev,

vzkoči Vojmír na svój rúčí komoň,

tučné kýty i plece naloži šesti jezdcem za voji.

I jdieše vojsko vsěmi kroky slunce

až po polednie slunce;

Tamo na rovni očekáváše je vojivný Vlaslav.

Ot lesa k lesu stáše jeho síla,

síla stáše pětkrát věcšie Pražan.

Jako z mračen z niej vznikáše jeket,

lánie psóv přěmnoha mnostvie.