jiskry vzprchú z črnú ščítú.
Spytibor Srpoše sěče,
Srpoš v chladnú zemiu pade.
I oba sta unavena,
oba z dráhy vystúpista.
Zevzně hlahol trúb i kotlóv.
I káže kněz zemanóm svým
„Kto chtie třetí na sědánie,
by Ludiše stanovila.”
Kněžna na Lubora káže,
Lubor Bolemíra zývá.
Vsedasta oba na koně,
vzesta dřevce ostrú hrotú,
ruče v ohradu sě hnasta,
protiv sobě zamieřista,
srazista sě oščepoma:
Bolemír sě s koně koti,
ščít mu daleko zaletě;
otnesú jej chlapi z dráhy.
Zezvně hlahol trúb i kotlóv.
Lubor na Ruboše zývá:
Ruboš ruče na kóň vzkočí,
prudko na Lubora žene;
Lubor kopie mečem přětě,
křepce v helm mu vrazi ránu;
Ruboš vazem s koně spade;
otnesú jej chlapi z dráhy.
Vzezní hlahol trúb i kotlóv.
Lubor na zemany zývá:
„Kto sě chtějú se mnú bíti,
těm v ohradu sěmo jeti!"
I by hovor mezi pány,
Lubor na ohradě ždáše.
Vytče Sdieslav dlúhé dřěvce,
i na dřěvci tuří hlava;
vzskoči na oř jarobujný,
hrdivými slovy vece:
„Praděd (mój) zbi diva tura,
otčík zahna Němcev sbory;