35

nevzmožno (nám) pro žízň vojevati;

komu zdravie, komu drah živótek,

tomu v Taterech milosti ždáti."

Tako řechu jedni, tako druzí:

„Trapněje shynúti žízňú meča;

v porobě nám bude vody dosti!”

„Za mnú, kto tak smýšle!", vece Vestoň,

„za mnú, za mnú, koho vy žízň trápí!"

Tu Vratislav jak tur jarý skoči,

Vestoňa za silně paži chváti,

die: „Prorado, skvrno křestan věčná!

v záhubu chceš vrci dobré ludi?

Ot Boha nám milosť ždáti chvalno,

ne v porobě ot sveřepých Tatar.

Neroďte, bratřie, spěti v pahubu!

Přětrpěchom najlutěje vedro,

Bóh ny sílil v rozháralé póldne,

Bóh nám sešle pomoc ufajúcím.

Zastyďte sě, mužie, takých řečí,

ač sě hrdinami zváti chcete.

Pohynem li žízňú na siem chlumcě,

smrt sě bude Bohem zaměřena;

vzdámy li (sě) mečem našich vrahóv,

sami vražbu nad sebú spáchámy.

Mrzkost jesť poroba Hospodinu,

hřiech v porobu samochtiec dáti šíju.

Za mnú pojďte, mužie, kto tak smýšle,

za mnú před stolec mateře božiej!"

Ide za niem mnostvie k kaplě světěj:

„Vstaň, o Hospodine, v hněvě svojem,

i povyš ny v krajinách nad vrahy,

vyslyš hlasy k tobě volajúcie!

Oklúčeni smy lútými vrahy.

Vyprosť ny z osidl krutých Tatar

i daj svlaženie útrobám našim;

hlasonosnú oběť Tobě vzdámy!

Potři v zemiech našich nepřátely,

shlaď je u věk a věky věkoma!"

Aj hle, na vznojeném nebi mráček!