Dievky tu koňóv podpěchu
a svá lučiščě napěchu.
Jakž na Ctirada vynikú,
hlasem vysokým na ně křikú.
Dřieve než mužie k koňóm dospěchu, a’ž je jako ptáky jechu.
Inhed všecky liudi zbichu,
Ctirada přěd Vyšehradem na kolo vzbichu.
Črtie sě tej věci smějú,
i dnes tomu miestu Šárka dějú.
XIV.
(Nadpisu není.)
Tak zbychu toho Ctirada.
Naleze to dievčie rada,
by všiú zemiú Vlasta vládla,
mužie drželi sě rádla.
Vlasta sě v zemiu uváza,
na dievkách práva potáza.
Dievky jiej to právo dachu,
inhed po všiej zemi poslachu,
řkúc: „Který-ť sě pacholík narodí, ať sě viec k boju nehodí,
pravý palec mu urúbiti,
a pravé oko vylúpiti,
by meče nemohl držěti
a za ščítem nemohl by viděti.“
Někdy témuž sú pohani od židóv chtěli, snad sú byly to dievky uslyšěly.
Ač sú to samy zamyslily,
znamenie jesť, že-ť sú múdré byly.
Opěť Vlasta tomu z práva chtěla, to všiej zemi vzpověděla,
by dievka toho za muž jměla,
kterémuž by sama chtěla;
u dvora by žena byla,
muže v dielo porobila.
S tiem právem svú milosť Vlasta všem vzpověděla a mír v zemi zapověděla.
O mužskej lsti proti dievkám.